Z misie na misie

Tento blog bude trošku dlhší, ale z môjho pohľadu vám priblíži lepšie realitu v ktorej (ne)žijem.

To, že som momentálne súčasťou saleziánskeho misijného dobrovoľníctva, to je všetkým dosť jasné. Ale čo, keď vás vyšlú na dvojitú misiu? Celkom “drsné”!

Miquel Angel

V našej Mata prišiel čas veľkonočných prázdnin. Všetci prváci sa už nedočkavo vrhli do náručí svojich rodičov, ktorí si ich odviezli domov na dvojtýždňové prázdniny. Druháci dostali deň voľna a tretiaci len pár hodín. Možno ste sa teraz tak v duchu opýtali: “Čo? Prečo? Však na veľkonočné prázdniny idú všetci domov, nie?”. No u nás to tak nefunguje. Tretiaci, kedže sú najstarší na škole, odchádzajú na misie do jednotlivých kmeňov, kde majú za úlohu pripravovať katechézy a liturgiu. Druháci, kedže sú mladší, sú rozdelení medzi jednotlivých tretiakov, aby im pomáhali, v čom bude treba. Aj mňa teda vyslali do jednej komunity v osade s jednou tretiačkou a jednou dievčinou, ktorá si chcela vyskúšať misie. Nás neposlali ďaleko, len takmer tri hodiny od môjho hlavného pôsobenia – viac do hôr. Cesta bola dosť zaujímavá, pretože bola horšia ako slovenské poľné cesty.

V istých momentoch som si len povzdychla, že asi by som radšej išla peši, ale aj samotná cesta autom je teda vtipná, keď máte vtipnú spoločnosť, takže všetko stojí za to. Len tak niečo na okraj k doprave – dopravné predpisy tu teda nefungujú; každý si jazdí, ako chce. A to aj pod vplyvom alkoholu! Rezanie zákrut, predbiehanie v ostrej zákrute alebo v opačnom pruhu tu novinkou nie sú. A rýchlosť? Však čo to vydá. Toto všetko svedčí o tom, že neraz sa nájdete v uličke, aj keď sedíte, pretože pásy tu vo väčšine prípadov vo výbave autá nemajú. Podskakovanie počas jazdy vám pripomína rehabilitačné cvičenia na fit lopte, až na menší rozdiel: tu máte pocit, že s vami podskakujú aj končeky vašich vlasov. Ale však prečo nie?! Aj samotné vlasy si niekedy chcú asi vyskúšať športovú disciplínu “skok do výšky”.

Po samotnom vystúpení z auta som sa celkom potešila, pretože som sa ocitla uprostred hôr, obklopená množstvom rôznych druhov banánovníkov – hlavne mojich obľúbených fialových a samozrejme kávovníkov a i. Všetky veci sme zložili v našej kaplnke, kde sme hneď začali s rozdeľovaním sladkostí, ktoré nám darovali naši dobrodinci – samozrejme po záruke, ale to vôbec nie je podstatné, pretože toto je niekedy lepšie než to, čo jedia. Neskôr sme sa vydali na obhliadku našej nocľahárne. Na vyjadrenie by som tu použila jedno prirovnanie, ale kedže neviem, kto všetko to môže čítať, radšej si to prirovnanie odpustím a vyjadrím to jedným slovom: “DRSNÉ”.

Je niekto z čitateľov taký, ktorý sa sťažoval, že musí počas nejakej akcie spať na parketách v telocvični alebo pod holým nebom? Tak toto bude pre dotyčného ako ušité na mieru. Ubytovali nás v jednom zdravotníckom centre. Keď som vstúpila do miestnosti, tak som sa sama seba opýtala: “To je čo?” (a to teda ja nie som z tých, čo sa sťažovali). V jednej miestnosti bol jeden drevený stôl, nejaké nástroje viseli na šnúrkach zo strechy, “koza” a v druhej miestnosti boli dva fúriky, lampa, stolička, náradie a množstvo iných vecí. A čo viac? Prach, pavúky + pavučiny. Takže hneď sme sa pustili do upratovania. Podotýkam, že tak vyzeralo zdravotnícke zariadenie! Čiže hrozné.

Počas upratovania začnete skúmať viacej prostredie, zametáte ihly a nakoniec sa dozviete, že funkcia tohto zariadenia je gynokologického rázu, čo znamená, že slúži na vyšetrenia, podávanie antikoncepcie, pôrody…a POTRATY! Pre mňa dosť desivé spať na nejakom takomto mieste, ale vždy si musíte v tokom prípade povedať: “Vždy môže byť ešte horšie.”. Medzitým ako zametáte pavučiny, ihly, cement a pod. vás prídu “vyrušiť” miestni obyvatelia, aby sa opýtali, či niečo ešte náhodou nepotrebujete. A ako tak “rozprávate” (čo je teda viac o intuícii, pretože tu hovoria nárečím mixe), vám jedno dievča zrazu nevine naznačuje prstom, že sa nemáte oprieť o stenu (čo sa práve chystáte urobiť). Prvé, čo vtedy spravíte je, že sa otočíte, však? To isté som spravila aj ja. Otočila som sa. Ale kedže som sa už naučila vnímať “desivé” skutočnosti, zachovala som pokoj a s úsmevom (vo vnútri so zdesením) som skonštatovala: “Aaaa, TARANTULA!”. Dievča sa zobulo, pretože chcelo zabiť obludu veľkú takmer ako grepfruit, ale …tarantula si to rozmyslela a ušla. Takže predstava, že nasledujúce dni budem spať s tarantulou, ma celkom “potešila”. No čo, teraz aspoň môžem povedať, že som ju mohla vidieť nielen v zoo, ale aj naživo. Ale pokračujeme ďalej. Záchody? My sme dostali jeden celkom “moderný” záchod. Jednu jamu 3×2,5 m, hlbokú cca. 3 m prikrytú doskami, kde v strede bol maličký otvor – záchod. No…keď som sa k záchodu chcela dostať, tak som mala pocit, že každú chvíľu sa prepadnem, ale našťastie sa to nestalo. (Ach, ďakujem za možnosť zúčastňovať sa skautských táborov.) Veľmi rada by som napísala aj vysvetlenie, prečo som použila výraz “moderný”, ale to radšej osobne. Sprcha – žiadna.

Podmienky v tejto časti sú naozaj neľahké a ľudia tu žijú naozaj vo veľkej biede. Pravdou je, že v Mata je to oveľa horšie, no ja to až tak nevnímam, pretože som stále v mojom kolégiu. A pre mňa to znamená už teraz “komfort”. Pretože mám svoju posteľ a deku – tu som dostala bambusový “koberček”, a s dekou sme sa našťastie podelili s jednou tretiačkou (neskôr mi požičali deku s blchami, tak som sa vrátila doštípaná a so strachom, že som si priniesla v oblečení blchu, ale našťastie nie).

A dôvod prečo sme tu prišli? Pretože v tejto časti nie je nijaký kňaz a aby mali aspoň nejaké obrady na sviatky, prišli sme my. To znamená, sme viedli len obrady; to, čo je v našej kompetencii.

Od pondelka do štvrtku sme mali na starosti katechézy, hry a ruženec pre deti. Kedže v tejto oblasti nemajú školu, majú postavenú len takú provizórnu, takú, ako som si predstavovala na Slovensku, že v takejto škole budem na misiách učiť. A môj sen sa mi splnil 🙂 . Vo štvrtok, v piatok a v sobotu sme už mali pre deti pripravený taký jednoduchší program – viacej hier, kreslenie, vyzdobovanie, cvičenie spevov…

Pre mňa osobne, okrem veľmi pekného času, ktorý som prežila na tejto misii, mi ostanú dve spomienky, ktoré ma veľmi oslovili. Kvetná nedeľa, ako je už známe, je známa tým, že sa nesú palmy. Ja z domu poznám, že my sme bahniatka pripravovali vždy dopredu. Tu, sme sa stretli všetci dve hodiny pred začiatkom slávnostnej liturgie a spoločne sme vytvárali “palmy”. Každá jedna palma bola špecifická, pretože vytvárali rôzne kríže, jednoduché palmy so šištičkami a pod. Druhým momentom bol zelený štvrtok. Dvanásti muži, ktorí prišli “zastupovať“ dvanástich apoštolov sa tejto úlohy uchopili veľmi pozoruhodne. Každý jeden dostal meno a takto sme všetci spoločne vstupovali do chrámu. Po obradoch sme sa opäť spoločne zišli pred chrámom, kde nasledovalo agapé. Každý dostal café a dva chleby (v istom momente som sa cítila ako na poslednej večeri, aj keď tá bola trochu iná).

Kedže som už napísala dosť veľa, končím. Do skorého čítania. A len taká „pikoška“ na záver: v priebehu dvoch dní ma prišli skontrolovať vojaci najmenej 8x, tak už nik nechce ísť so mnou, pretože všetci sa už teraz lúčia so svojím životom s myšlienkou, že ich idú zabiť 😀 .

Mária

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.