Začiatky v Aldane

12.9. 2015, sobota

Po piatich dňoch vycestovania zo Slovenska som konečne v cieli. Cesta do Aldanu, ktorý je od mesta Jakutsk vzdialený približne 550km južne, nielenže nebola taká hrozná, ako ma pred ňou varovali, ale bola dokonca veľmi krásna. Nuž, človek necestuje cez tajgu každý deň. Avizovaný tankodróm len nedávno vymenili za asfaltovú cestu, a tak som si počas desiatich hodín mohla užívať výhľad na divočinu bez žalúdočných problémov.

Slovenskí saleziáni v Aldane, ktorí tu, podaktorí, pôsobia na misii už okolo dvadsať rokov, ma prijali nad všetky očakávania. Hneď na druhý deň po mojom príchode mi vystrojili narodeninovú oslavu, čo ma dosť prekvapilo, keďže som na svoje narodeniny, stratená v čase a priestore, úplne zabudla.

◆◆◆

16.9.2015, streda

Nasledujúce dni sa dynamicky niesli v duchu výjazdov do okolitých mestečiek a dediniek. Ani som si nestiha vybaliť kufor a už som zažila veci, o ktorých sa mi dovtedy len snívalo – nocovanie v chatrčke bez elektriny vzdialenej od najbližšej asfaltovej cesty približne dve hodiny autom, brusnicobranie, či návšteva miestnych Evenkov, tradičného sibírskeho národa, ktorých útulné a voňavé drevené chalúpky pripomínajú domčeky Hobitov z Pána Prsteňov alebo nejakých lesných škriatkov žijúcich v dokonalej symbióze s prírodou. Bujný mach medzi okenicami (žeby izolácia?) a zemiaky poukladané popri stene tvoria dokonalú dekoráciu, rovnako ako murované piecky, dýky a medvedie pazúre povešané po verajoch dverí. Čerešničkou na torte tejto surrealistickej idylky sú krížiky, obrázky a sošky svätých, fotky rímskych pápežov a nástenné kalendáre či plagáty s nápismi v slovenskom jazyku – dôkaz dlhoročného priateľstva Evenkov so slovenskými saleziánmi. Fascinujúcimi sú aj ich príbehy o poľovačách v tajge, nocovaní pod snehom a jazdení na soboch, rovnako ako recepty na prípravu losieho mäsa, ktoré mi kladú do rúk pri rozlúčke medzi dverami.

◆◆◆

25.9.2015, piatok

Posledné septembrové lúče slnka tu nedajú ľuďom rozmýšľať o ničom inom, len o prípravách na dlhú zimu. My sme si v tajge nazbierali toľko brusníc, že sa mi niekoľko nocí snívalo len o krvavočervených bobuľkách roztrúsených po lesnom machu. Čo si pred zimou nepripravíš, to v zime nemáš a ako hovoria Evenkovia: Život je pohyb – keď sa nehýbeš, zamrzneš. Životná filozofia Sibíri sa odrazila aj na našej farnosti. Deti boli zaneprázdnené prvými školskými dňami, dospelí farníci poslednými jesennými prácami a oratórium zívalo prázdnotou. Po návrate z tajgy ma zachvátila melanchólia tohto smutného mesta, z ktorého všetci mladí utekajú pred bezprízornou budúcnosťou do väčších miest za vidinou lepšieho profesijného, kultúrneho a spoločenského života. Keďže však človek chodí na misie slúžiť a nie sa sužovať, rozhodla som sa neotáľať a využiť čas na svoj osobnostný rast. Čo sa človek za dvadsaťpäť rokov nestihol naučiť doma, to sa z nutnosti na misii musí naučiť okamžite – či hrať na omši, či navariť. Za jeden z mnohých zázrakov, ktoré sa na misiách dejú, sa dá považovať fakt, že variť sa mi zatiaľ darí lepšie, než hrať na klavíri. A tým vôbec nechcem povedať, že by som pred tým bola klavírnym virtuózom. Práve naopak 🙂 .

Dnes nás čakajú veľké zmeny, z hlavného mesta Jakutsk prídu na dva mesiace do Aldanu ako dobrovoľníci pomáhať manželia Jarkovskí, a to nielen prácou svojich rúk, ale aj príkladom svojho manželského života.

◆◆◆

28.9. 2015, pondelok

Melanchólia spôsobená nedostatkom ľudských kontaktov a práce s mladými sa pomaly stáva minulosťou. Nevedno odkiaľ, ale zrazu sa objavili ľudia, ktorí nie sú už len sivými neprístupnými postavami dotvárajúcimi fádny profil tohto pochmúrneho mesta, ale ľudia, ktorí stoja o priateľstvo; babičky, pamätajúce časy gulagov, ktoré pozývajú na čaj; deti, ktoré zapĺňajú múry oratória. Hneď sa mi ten Aldan zdá voľajaký krajší…

Manželia Mária a Paľko doplnili naše rady práve včas. Nielenže tu máme veselšie, ale moje nesmelé pokusy o gazdovanie môžem bez výčitiek prenechať Márii, skutočnej gazdinke, keďže v mojom rozvrhu hodín už onedlho nebude jediného voľného miesta. K úlohám mi pribudla réžia sobotňajšieho oratória (ktoré sa nám každým týždňom viac a viac zapĺňa), súkromné hodiny angličtiny s našimi deckami, hodiny anglickej konverzácie v miestnej štátnej škole či dokonca hodiny ruskej gramatiky so slovenským osadenstvom našej farnosti a príležitostné preklady do ruštiny. Večer si do postele líham unavená ako zbitý pes, ale šťastná a s úsmevom na tvári. Slúžiť druhým robí človeka nekonečne šťastným, nehovoriac o tom, že každý deň môžeme s úplnou dôverou vkladať naše úmysly do Božích rúk.

◆◆◆

2.10. 2015, piatok

Výjazdy do okolitých mestečiek v novej misijnej zostave nám okrem vrúcnych prijatí hostiteľov ukázali aj odvrátenú tvár tunajšej spoločnosti (samozrejme, týka sa to len určitej sféry spoločnosti). Niektoré príbehy a pohľad na podmienky, v ktorých títo ľudia žijú, motivovali našu skupinu tak silno, až mám pocit, že ani armáda dobrovoľníkov a kňazov by nestačila na plány, ktoré nám skrsli v hlavách. Viacgeneračné rodiny sa tu aj s malými deťmi tlačia v zhnitých dreveničkách, nad ktorými by nejeden statik zaplakal. Alkoholizmus, nevzdelanosť a neschopnosť rozumne hospodáriť robia z ich domovov neútulné miesta, z ktorých sa už dávno vytratila láska a vzájomná úcta. K dobrej nálade týmto ľuďom neprispieva ani fakt, že už onedlho príde tma a krutá sibírska zima, ktorej ich chatrné okná nebudú môcť vzdorovať. Na týchto miestach patrí k bežnej súčasti života, ak niektorého člena rodiny po ceste domov na ulici bezdôvodne zavraždia, znásilnia dcéru, alebo ich desaťročný potomok z dlhej chvíle vypije fľašu vodky.

O to prekvapivejšie je, keď na takýchto miestach spoznáte deti, ktoré sú slušné, dobre sa učia a majú plno energie a plánov do budúcnosti. Sú dôkazom toho, že práca s mladými má zmysel a pre nás sú obrovskou inšpiráciou, ktorá nám bude najbližšie mesiace pomáhať. Zima prichádza a okrem blízkych ľudí s dobrým srdcom okolo seba budeme potrebovať aj vaše modlitby, ktoré nám osvetlia dlhé zimné večery.

P.S.: Dnes začalo snežiť 🙂

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.