Október patrí v Cirkvi misiám. Tentoraz upriamime pozornosť na ďalekú Sibír, na Aldan a Jakutsk, kde slovenskí saleziáni pôsobia už viac ako tri desaťročia.
Misijný mesiac je príležitosťou obrátiť našu pozornosť na miesta, kde saleziáni žijú svoje povolanie ďaleko od domova. Pozývame vás preto spoznať dielo, ktoré tam rokmi vyrástlo. Počas októbra a novembra budeme v rámci MisiaMY postupne predstavovať slovenských saleziánov v Aldane a Jakutsku.
Viac ako tri desaťročia na Sibíri
Prví slovenskí saleziáni prišli do Aldanu v roku 1992. O dva roky neskôr začali pôsobiť aj v Jakutsku. Odvtedy sa vystriedali spolubratia i dobrovoľníci, menili sa podmienky a potreby miestnych ľudí. Jedno však zostáva: rozhodnutie byť medzi nimi a zostať im nablízku.
Dnes sú v Aldane a Jakutsku saleziánske komunity, farnosti a mládežnícke centrá. Ich každodennosť tvoria sväté omše a vysluhovanie sviatostí, práca s deťmi a mladými, nedeľné oratóriá, katechézy a osobné rozhovory. K tomu patria aj dlhé cesty za veriacimi či celkom obyčajná starostlivosť o priestory, ktoré sa stali miestom stretávania miestnych ľudí.
Misia sa tu totiž často neodohráva vo veľkých udalostiach. Začína jednoducho tým, že zostanú otvorené dvere.
Keď niekto príde s otázkou
Don Ján Krupa pôsobí v Jakutii od roku 2018. Najskôr slúžil v komunite v Aldane, dnes pôsobí v Jakutsku. Zo svojej skúsenosti hovorí o ľuďoch, ktorí prichádzajú do kostola zo zvedavosti, ale aj o tých, ktorí hľadajú odpovede na otázky o Bohu, viere či zmysle života.
„Otvorená brána kostola sama láka mnohých návštevníkov. Mnohí prichádzajú len zo zvedavosti, no veľa je aj hľadajúcich a niektorí takto našli cestu k Bohu.“
Na území Republiky Sacha s rozlohou približne tri milióny štvorcových kilometrov žije len niečo vyše milióna ľudí. Mnohí z nich nie sú pokrstení a niektorí sa s úplnými základmi kresťanskej viery stretávajú po prvý raz až v dospelosti.
Don Ján spomína otázky, ktoré ho už neraz zaskočili svojou jednoduchosťou: Kto je Panna Mária? Kto je Syn Boží? Kto tvorí Trojicu?
Aj preto má význam obyčajná prítomnosť. Otvoriť kostol. Byť pripravený na rozhovor. Zostať po večernej omši pri šálke čaju. Venovať čas človeku, ktorý možno práve prvýkrát našiel odvahu položiť otázku o viere.
„Pane, čo mi tým chceš povedať? Čo nám chceš povedať?“
Aj takto vyzerá misia na Sibíri. Niekedy sa začína jednoducho tým, že je niekto pripravený otvoriť dvere a zostať pri človeku, ktorý prichádza so svojimi otázkami.
Na svoje „áno“ čakal 21 rokov
Don Pavol Michalka začal o Sibíri premýšľať ešte ako bohoslovec, keď sa spolu s ďalšími mladými saleziánmi dostal k článku o jedinom misionárovi na Sibíri. Túžba odísť na misie v ňom zostala, no odpoveď predstavených vtedy znela: „Palo, ešte nie.“ Trvalo 21 rokov, kým prišla otázka, na ktorú tak dlho čakal: „Pôjdeš tam ty?“ Jeho odpoveď bola jednoduchá: „Dobre, pôjdem.“
Dnes je to už 14 rokov, čo na Sibíri pôsobí. Viedol jakutskú misiu, bol farárom v Jakutsku a dnes je opäť v Aldane, kde vedie komunitu a zároveň pôsobí ako farár. Miesto, o ktorom kedysi ako mladý salezián iba čítal, sa po rokoch stalo súčasťou jeho života. „Možno povedať, že som tu už doma,“ hovorí.
MisiaMY pokračuje aj vďaka vám
Minulý rok sme vám v rámci MisiaMY prinášali príbehy zo slovenských saleziánskych misií. Tento rok chceme zostať dlhšie práve na Sibíri a ukázať vám nielen kde naši spolubratia pôsobia, ale predovšetkým pre koho tam zostávajú a ako vyzerá ich každodenná služba.
Aj vďaka vám môžu byť naši spolubratia tam, kde ich ľudia potrebujú. Môžu otvárať dvere, cestovať za veriacimi, venovať sa mladým a zostať nablízku tým, ktorí prichádzajú s otázkami a hľadajú odpovede.
Začíname Misijný mesiac. Počas nasledujúcich dvoch mesiacov vás pozývame prežiť kúsok Sibíri spolu s nami.
Ďakujeme, že tvoríte MisiaMY – dielo, ktoré tvoríme spolu.
