Don Bosco hneď ako vstúpil do Baziliky sv. Petra, pri pohľade na takú veľkoleposť a nesmiernosť zostal dlhý čas akoby v extáze bez toho, aby vyslovil čo i len slovo; a prvé, čo ho zarazilo, boli mramorové sochy zakladateľov rehoľných rádov okolo stĺpov hlavnej lode. Zdalo sa mu, že vidí nebeský Jeruzalem…. Určite si nepredstavoval, že jedného dňa aj on, ako sa mu snívalo, bude mať miesto tam, vo veľkom cirkevnom srdci sveta.
V skutočnosti pri príležitosti jeho kanonizácie (1934) bola nad bronzovou sochou svätého Petra a podobizňou Pia IX. umiestnená veľká socha z bieleho kararského mramoru. Socha vážiaca niekoľko ton, zobrazujúca svätca s Dominikom Saviom a Zeffirinom Namuncurom.
Don Bosco sa stal svätým vďaka svojej veľkej dôvere v Božiu prozreteľnosť, uveril snu, v ktorom mu Pán Boh zjavil jeho povolanie a kráčal za ním. A nebolo to ľahké! Práve udalosti spojené s jeho pobytom v Ríme boli častokrát spojené s veľkými ťažkosťami: náročné cestovanie, schválenie saleziánskych stanov, zháňanie peňazí na stavbu Baziliky Božského srdca… Napriek tomu sa však vždy snažil vnímať krásu Božieho pôsobenia cez ľudí a krásne umenie v Ríme. To je cesta ku svätosti: vedieť prijať každodennosť a v nej čítať Božie pôsobenie.
Prosme si v deň sviatku dona Bosca túto milosť, aby sme sa to od neho naučili.
František Kubovič, SDB
