Život Keňana

Milý čitateľ, v tomto blogu by som Ti chcel trochu priblížiť Keňu, jej ľudí a zvyky ako ich vnímam ja.

Vianočný čas Blížil sa štedrý deň, no keby som nemal svoj čajový adventný kalendár, ani si to neuvedomím. Dokonca v novembri, doma pred vycestovaním, som pociťoval vianočnú atmosféru viac ako tu. Pravdepodobne kvôli teplému, letnému počasiu a skutočnosti, že Afrika ešte nie je tak komercializovaná. Nikde nie sú ozdoby, a nepočuť na každom rohu vianočné piesne. Myslím že Keňania celkovo Vianoce neprežívajú veľmi intenzívne. Navzdory skutočnosti, že Keňa je kresťanská krajina, stále tu cítiť vplyv šamanizmu a čarodejníctva. Aj niektorí chlapci v centre mi rozprávali o rôznych pohanských praktikách vykonávaných u nich doma. Taktiež počas mojej cesty na západ, kde som na vidieku navštívil pár rodín, nikde nemali ani len vianočný stromček. Väčšina ľudí vníma Vianoce len ako jeden z ďalších sviatkov. Napriek tomu bolo naše centrum krásne vyzdobené ručne vyrobenými dekoráciami. Postavičky v betleheme sme mail z blata.

Štedrý deň nebol ničím výnimočný… iba ak tým, že som prvý krát v živote na štedrý deň kosil trávu. Pretože v centre sme šiesti Európania, rozhodli sme sa navariť si slovensko-poľskú štedrú večeru, takú, ako ju poznáme z domu. Pozvali sme aj keňský personál. Snažili sme sa ju pripraviť tak, aby vyzerala čo najvernejšie ako nám ju pripravovali naši rodičia doma. Začali sme prečítaním evanjelia o narodení Ježiša. Následne sme sa delili so sušienkami, tie reprezentovali vianočné oblátky, ktoré sme nezohnali. Spolu so sušienkami sme si odovzdávali aj vinše a priania na celý nasledujúci rok. Neskôr si každý načerpal hubovú polievku (poľská tradícia) a hlavným chodom bol zemiakový šalát, vyprážané rybie filé a kuracie prsia. Rezne sme si špeciálne vychutnali, pretože mäso pripravené domácimi, …jednoducho nechutí dobre. Nechýbali nám ani medovníky, ktoré som vlastnoručne ozdoboval. 🙂

V Keni sa Vianoce slávia 26.12. Tento deň nazývajú „Boxing day“, čo je odvodené od dávania si darčekov, no naši chlapci z ulice mysleli len na bitku a chceli ma zboxovať. 😃👊 Napriek kultúrným rozdielom som tohtoročné Vianoce prežil veľmi pokojne a s radosťou v srdci. Samozrejme že mi rodina chýbala, keďže to boli moje prvé Vianoce mimo domu, no vôbec som nebol smutný, pretože som bol medzi ľudmi, na ktorých mi záleží.

Cesta na západ Vonku je ešte tma. Už počuť spev vtákov a toho otravného kohúta, ktorý ruší môj plytký spánok. Nikdy nespím dobre ak viem, že musím skoro ráno niekam ísť. Je 5:30 a ja sa stretávam so Stevom pred naším centrom. Steven je môj rovesník, pomáha v centre s chlapcami a pochádza z dedinky pri Ugunji na západe Kene. Práve tam máme namierené. Cestujeme na pohreb jeho sestry, ktorá prehrala boj s rakovinou. Keďže sme si nezarezervovali lístky na autobus dopredu, musíme ísť na stanicu takto v predstihu a kúpiť si ich priamo na mieste. Na stanici bolo už takto z rána veľmi rušno. Ľudia sa pohybovali z miesta na miesto, ťahali svoje kufre, mechy, či kusy nábytku. Ja som len držal svoje cennosti s rukami vo vreckách, aby som ich chránil a nasledoval Steveho, ktorý hľadal ten správny autobus. Autobusy sú najpoužívanejším prepravným prostriedkom v Keni. Aj preto sme čakali v rade na lístky takmer hodinu, no boli sme radi, že sa nám ich vôbec podarilo kúpiť. Krátko po siedmej sme už vyrážali z Nairobi. Bol som úprimne rád že mám konečne svoje miesto a snažil som sa nájsť si dobrú polohu, aby som dospal krátku noc. Netušil som však, že mi cez otvorené okno bude fúkať vzduch rovno do očí, pretože klimatizácia je asi príliš fency.

Každopádne doprava v Keni je sama o sebe veľmi zaujímavá kapitola. Málokedy na križovatke vidieť semafor, no väčšinou ho aj tak odignorujú. Dopravné značky som si zatiaľ nevšimol. Ale myslím si, že aj keby nejaké boli, nikto by sa nimi neriadil. Časom som pochopil, prečo majú na ceste toľko veľa spomaľovačov. Aby sa Keňania riadili predpismi, treba ich k tomu nejakým spôsobom prinútiť. Teraz majú na cestách množstvo asfaltových „kopcov“ ktoré im ničia tlmiče a mne znepríjemňujú každú cestu. 😀 Ďalším fenoménom je predbiehanie. Nehovoriac o tom, že máloktorá cesta má vodorovné dopravné značenie, takže plnú či prerušovanú čiaru nikto nerieši, a je bežné, že šoféri idú aj niekoľko kilometrov v protismere.

Približne po siedmych hodinách dorážame do Kisumu. Je to veľké mesto na pobreží Viktoríjneho jazera. Prestupujeme do „matatu“ a čakáme ďalšiu hodinu kým sa naplní, aby sme mohli vyraziť. Po vyše dvoch hodinách cesty strávenej stlačení v zadnom rade, kde sú tri sedadlá a štyria pasažieri, celí prepotení, ja s kŕčami v nohách a bolesťou chrbta, vystupujeme v Ugunji. Chýba nám už len kúsok k Stevovi domov, ktorý prekonávame motorkou, takzvanou pikipiki. Pravdupovediac motorku som si užil. Keď sme zišli z asfaltu a frčali po červenej zemi, obehujúc ženy s nádobami na hlave, vtedy som naozaj pocítil že som v Afrike. Okolo piatej popoludní konečne vchádzame do našej destinácie, a teda do dvora Stevovej rodiny.

Rodina je pre keňanov veľmi dôležitá. Je to výrazne vidieť hlavne na vidieku, kde ľudia dodržiavajú tradičné „schémy“. V rodine držia všetci pokope. Navzájom si pomáhajú, či už finančne, hmotne alebo inak. Na jednom dvore stojí v centre rodičovský dom a po stranách si postupne savajú svoje domy synovia v poradí od najstaršieho. Prvý napravo, druhý naľavo, tretí napravo vedľa prvého a tak ďalej. Dcéry odchádzajú bývať k svojím mužom. Rodiny sú početné, a to aj vďaka polygamii, ktorá sa v Afrike vyskytuje veľmi často. Domčeky sú v tradičnom štýle. Mnohé z nich sú hlinené a nemajú vodovod ani elektrinu. Ja som bol však ubytovaný v murovanom domčeku s elektrinou a wifi, no bez vodovodu. Naskytla sa mi teda príležitosť vyskúšať si život pravého afrického vidiečana. Naložili sme niekoľko bandasiek na vozik a vybrali sa pešo k studni v centre dediny, vzdialenej približne kilometer. Pri studni bolo mnoho dedinčanov, prevažne detí. Tí keď ma zbadali, boli celí bez seba. Pravdepodobne videli prvýkrát vo svojom živote belocha. Ja som pre zmenu videl prvýkrát naživo malých černoškov utekať s paličkou v ruke, kotúľajúc pneumatiku pred sebou.

Vrátim sa k pohrebu, kvôli ktorému sme sem prišli. Vskutku bol to zážitok. Mal som tú možnosť zúčastniť sa aj na africkej svadbe, ale pohreb prežívajú omnoho intenzívnejšie. Zatiaľ čo svadbu odbijú krátkym posedením s jedným jedlom a kúsočkom z torty, pohreb trvá dva dni. Rodina, priatelia a známi sa stretnú v dome smútiacej rodiny, kde spoločne trávia čas, rozprávajú sa a kto môže, prispeje aj finančne. V predvečer pohrebu prinesú rakvu k domu v ktorom zosnulý býval, a tam ho celú noc oplakávajú. Nazývajú to „night vigil“. Nasledujúci deň celé doobedie rozprávajú svedectvá, po ktorých nasleduje omša a samotné pochovanie na záhrade vedľa domu. To je sprevádzané silným nárekom, piesňami a tancom. Po zahrabaní tela sa postupne krik a plač utíši, ľudia sa idú najesť a začínajú odchádzať domov, vrácajúc sa k svojím bežným povinnostiam.

Aj ja som sa chcel vrátiť naspäť do Nairobi, aby som mohol osláviť príchod nového roka spolu s dobrovoľníkmi v našom centre. Stevova rodina to videla trochu inak. Chceli aby som ostal s nimi do prvého januára. U nich nie je dôležitá polnoc, mnohí idú na Silvestra spať ako v bežný deň. Pre nich je dôležité, keď sa na Nový rok stretne celá rodina a trávi čas spoločne. Musel som im vysvetliť, že v Nairobi ma už čakajú ostatní dobrovoľníci a že už máme iné plány. Navyše som presvedčený, že si ma chceli nechať dlhšie, len aby sa mohli pochváliť, že majú medzi sebou belocha. 😀 Každopádne boli ku mne veľmi milí a pohostinní. Nakoniec ma nechali odísť, no musel som sľúbiť, že sa ešte niekedy vrátim.

Na Silvestra sme so Stevom vyrazili skoro ráno. V Ugunji sme zobrali autobus priamo do Nairobi, takže sme nemuseli prestupovať a strácať tak čas. Teda aspoň som si to myslel. Ten autobus išiel nesmierne pomaly, vyzeral skôr ako kamión so sedadlami, bol nepohodlný a celú cestu som mal pod nohami zviazaného kohúta. Občs som mal strach či sa autobus nepokazí, lebo vydával divné zvuky. No ostatní pasažieri vyzerali spokojne a nevadil im ani hluk, ani množstvo prachu či vysoká teplota, tak som ostal pokojný aj ja. Niektorí si v tej horúčave obliekli sveter, čo ma už prestalo udivovať, pretože tu je bežné vidieť domácich v bunde alebo so zimnou čiapkou na hlave, aj počas horúceho slnečného dňa.

Cestou sme museli niekoľkokrát zastaviť kvôli policajným hliadkam. Našťastie nás nezdržiavali dlho, no keď som sa lepšie prizrel, pochopil som prečo. Náš …neviem či ho môžem nazvať steward, ale chlapík ktorému sme platili, zakaždým len vystrčil ruku a podal ju policajtovi… Keňská polícia je veľmi skorumpovaná.

Miestní ľudia sú neskutoční obchodníci. Predávajú všetko a všade. Ponúkajú jedlo, oblečenie, elektroniku alebo kadejaké zbytočnosti. V priebehu cesty sa jedna pani postavila do uličky a začala prezentovať kozmetiku. Ak autobus prechádza cez mesto, nastúpi týpek a ponúka vodu, oriešky a iné. Alebo na križovakte; chodia pomedzi vozidlá s plnými rukami tovaru, či už sú to slnečné okuliare, metly, alebo cukrová trstina. Nenechajú si ujsť žiadnu prilezitosť možného predaja a potencionálneho zárobku.

Po dvanástich hodinách cestovania sa konečne dostávame do nášho centra Bosco Boys. Len čo ma chalani zbadali, prenáramne sa zaradovali a vítali ako celoživotného kamaráta. Spoločne sme v disco móde privítali Nový rok. S dobrovoľníkmi som ostal hore dlhšie, aby sme oslávili ešte aj prichod Nového roka na Slovensku, ktorý sa od toho keňského opozdil o dve hodiny.

Cesta na východ Vonku je ešte tma a ja už musím vstávať. Scenár sa opakuje. Ranné vstávanie znepríjemňuje výpadok elektriny, ktorý je tu celkom bežný. Zapaľujem sviečku a v kuchyni sa stretávam s ďalšími dobrovoľníkmi pri raňajkách. Odchádzame na

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.