Život v Langate

Začiatkom apríla sme ukončili náš prvý ,,kompletný“ trimester v Langate. Veľa sme sa učili, skúšali, pripravovali aj improvizovali. Obaja sme sa zhodli, že bol pre nás veľkým darom. V januári sme privítali chlapcov naspäť po dvojmesačných ,,letných“ prázdninách. Prišla ich len polovica oproti tým, s ktorými sme sa rozlúčili. Presnejšie zo 60 chlapcov malo ostať 34, ale v skutočnosti prišlo iba 25. Zvyšok sa roztratil v uliciach Nairobi. Komunikovali sme s niektorými rodičmi tých chlapcov, ktorí neprišli. Napríklad jedna mamina nám volala, že jej syn ušiel, je mimo domu a keď ho nájde, privedie ho do centra. Počas trimestra naši sociálni pracovníci Ann a Wandera priviedli zopár nováčikov. Tak sa konečný počet vyšplhal na 35 chlapcov. Pre vysvetlenie: naše centrum (ďalej Langata) je rehabilitačným centrom pre chlapcov z ulice. Niektorí sa po príchode z ulice potrebujú naučiť základným návykom a chytiť aj nejaké tie základné vedomosti. Po nejakom čase (maximálne 3 roky, ale závisí to od ich pripravenosti), sú premiestnení do saleziánskeho centra Kuwinda, blízko nás. Tam už nastupujú na normálnu základnú školu s internátom, z ktorej potom môžu pokračovať ďalej.

Školský rok začal táborom pre deti z Langaty aj Kuwindy. Bolo to pár dní hier, radosti a bláznenia sa veľkého počtu detí pokope. Potom sme sa už len s našimi chlapcami z Langaty vrátili na miesto, ktoré je teraz pre nás domovom. Prvý týždeň bol pekný, ale aj náročný. Pre nás – lebo sme sa učili pomaly všetko o dennom programe, aj pre chalanov – lebo sa vrátili z ,,domovov“ v slamoch a mnohí priamo z ulice. Viacerí mali za sebou drogy, fetovanie lepidla, kradnutie, celodenné potulovanie sa, a ešte iné zloby, ktoré postupne spoznávame a niekedy nás z toho mrazí. Tu máme denný režim, svätá omša, štúdium, upratovanie, čas na hry a prácu. Človeku trvá, kým nabehne na tento životný štýl. Napriek tomu cítiť že sa tu chlapci cítia dobre (väčšinou). Bežná situácia počas futbalu: Obľúbená obuv sú gumené žabky. Tí bohatší majú jednu tenisku alebo kopačku. Ale v žabkách sa futbal hrá bežne. A keď ide do tuhého, skupinka chalanov vyštartuje po lopte pripravených na akciu, tak tie žabky len vidieť vyletovať do vzduchu… Na boso sa lepšie beží. 🙂

Okrem školy máme spolu s ostatnými pracovníkmi rozdelené zodpovednosti. Martin má na starosti ,,manual work“, a ja – Betka – lekárničku. Na každodennom poriadku máme ofúkavanie kolien, liečenie drobných zranení a porezaní, trhanie kývajúcich sa zubov, a nie raz aj drobné operácie. Neskôr som zistila, že naša ,,operácia“ chodidla veľmi nemala zmysel, pretože keď sme ranu vyčistili a zalepili, o pár hodín už bol dotyčný chlapec na ihrisku opäť bosý. Niekoľkokrát za deň prídu chlapci, že ich bolí ruka, noha, hlava,… (často preto, že sa pobijú). Najúčinnejším liekom je krém proti ,,hĺbkovej bolesti“ = antibakteriálny gél čo sme si priniesli ešte zo SDM v Krakove, kúsok pozornosti a láskyplné pofúkanie. 🙂 Niekedy sú tieto chvíle večerných ošetrovačiek momentami vytvárania vzťahov. Napríklad bol tu chlapec menom Morgan. Občas vedel byť potvora. Zo začiatku zvlášť na mňa reagoval veľmi odmietavo. Ak som sa k nemu priblížila, alebo sa ho priateľsky dotkla, začal sa metať a vrčať na mňa. Neskôr som zistila, že ten chalan strávil na ulici dva roky, vo veľmi malom veku (má asi 10 rokov). Každý dotyk si vysvetľuje ako to, že sa ho niekto chystá biť. Jeden večer prišiel s boľavou rukou. Tak som mu ju opatrne začala natierať antibakteriálnou ,,medicínou“. Keď som skončila, chytil mi ruku a ďalej si ňou masíroval tú svoju boľačku. 🙂 U Morgana ale bolo vidno, že režim školy a práce mu robí problém. Po necelom mesiaci z centra ušiel.

Počas januára sme sa modlili deviatnik k sv. don Boscovi. Chlapcom sme rozprávali každé ráno kúsok z jeho života. Zároveň každý deň dostali výzvu, ktorú sa snažili plniť. Večer sme tieto ich úspechy v plnení výzvy, ale aj iné dobré skutky zapisovali na spoločný plagát, darček pre don Bosca. Na konci deviatnika sme sa potom modlili ruženec, počas ktorého chlapci niesli s najväčšou hrdosťou tento náš plagát aj sochu Márie Pomocnice. Deviatnik sme slávnostne zakončili oslavou sviatku don Bosca v Kuwinde spolu s miestnymi študentmi a aj študentmi z iných saleziánskych centier v okolí Nairobi. Zopár našich chlapcov sme naučili tanec. Dostali sme požiadavku naučiť ich niečo slovenské – tak sme s nimi nacvičili klobúkový tanec na hudbu priamo od Lúčnice. Namiesto klobúkov sme použili šiltovky. A tie zožali veľký úspech… 🙂

Počas trimestra sme v spolupráci s miestnym saleziánom rozbehli ,,projekt KUKU“ (kuku znamená v swahilčine sliepka). Na pozemku máme staré nákladné kontajnery, niekdajšie ubytovne pre chlapcov. Vidíme v tom príležitosť, ako chlapcom na dlhšiu dobu zabezpečiť o niečo bohatší jedálniček ako fazuľa, kukurica a múkové ,,ugali“. Nedostatok vitamínov a základných látok sa neraz odrazí na ich zdraví. Prerobiť kontajnery na kurín a oplotiť výbeh bola práca na dlhé lakte. Martin spolu s chlapcami a spolupracovníkmi si vysúkali rukávy a pustili sa do práce. Nie raz prišiel unavený z fyzickej práce so slovami ,,nerozumiem kde tí chalani berú energiu… veď majú viac sily ako ja.“ 🙂 Tí väčší nosili kamene a sekali trávu, menší len malé kamienky. Každý deň sledovali ako sa práca vyvíja a vytrvalo sa vypytovali, či už tento týždeň prinesieme sliepky. Teraz má kurín vyše 60 obyvateliek, a v pláne sú ďalšie.

Aby ale nebolo všetko len o práci, raz za mesiac máme s chlapcami ,,kino“. V jednej z tried nastavíme projektor a plachtu, nachystáme kolu a zopár igelitiek pukancov. Snažil som sa (Martin) triedu ozvučiť najlepšie ako som vedel v rámci možností, ale keď sme začali pozerať zistil som, že výkon reproduktorov nepostačuje. Celou triedou sa ozývalo hlasné chrúmanie popcornu. Keď boli misy prázdne, chlapci sa začali venovať filmu :).

Na konci trimestra sme spolu s našim saleziánom a ostatnými pracovníkmi zrealizovali víkendový piknik do Nzaiconi. Je to kopcovitá oblasť asi 2 hodiny cesty autobusom z Nairobi. Zároveň je to rodisko tohto saleziána. Ak by ste čakali turistiku s batohmi po horách, nepochodíte. Keňania majú radšej posedenie na peknom mieste v prírode, hudbu, tanec a samozrejme „nyama choma“ (pečené mäso na ohni). V tomto duchu sa niesol program celého víkendu. Cesta do kopcov, krížová cesta na pútnickom mieste, svätá omša na čistinke uprostred lesa, zabíjačka a pečenie kozy – tu starší chalani ukázali, že sa vyznajú. Večera zmizla zo stolov za pár minút. Myslím, že pre väčšinu z nich to bolo jediné slávnostné jedlo nadchádzajúcej Veľkej noci. Na ďalší deň sme sa vybrali pozrieť k neďalekému jazeru.

Posledný týždeň sa niesol v znamení písania záverečných skúšok, upratovania a prípravy na mesačné prázdniny. Teraz keď dopisujeme tento blog ostáva už len zopár dní do začiatku druhého trimestra. My sa tešíme na chlapcov a modlíme sa, aby sa vrátili všetci. Tak Vás prosíme, myslite na Langatu a všetkých jej obyvateľov. Nech tu Pán Boh koná svoje dielo.

Našu dobrovoľnícku službu v Angole finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci programu Vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujeme.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.