Zomrel salezián koadjútor Eugen Baša

(Bratislava, 5. augusta 2016) – Vo štvrtok 4. augusta 2016 vo veku 85 rokov odišiel od nás do večnosti náš spolubrat salezián Eugen Baša. Svoje 1. rehoľné sľuby skladal v Hronskom sv. Beňadiku 16. augusta 1949 a doživotné 8. decembra 1955 v Moravci u Brna. Bol prvým saleziánom, ktorý prišiel do Prešova. V službe Pánovi v Cirkvi a v saleziánskej kongregácii prežil 67 rokov rehoľného života.

Pohrebné obrady a svätá omša za zosnulého sa budú konať vo štvrtok 11. augusta 2016 o 10:30 hod. v Kostole sv. Jána Bosca v Prešove.

Odpočinutie večné, daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji.

Krátke svedectvo tohto saleziána koadjútora si môžete pozrieť v záverečnej časti Saleziánskeho magazínu.

 

Životopis zosnulého

Pochádzam z malej západoslovenskej dedinky od Trnavy 12 km smerom ku Váhu z Varašúra (dnešné Šúrovce) ako piaty zo 6 detí. Naša rodina bola chudobná, ale čestná, otec bol robotník. Ľudovú školu 5 tried som vychodil doma v rodnej obci a meštianku v neďalekom mestečku v Seredi v r. 1941-1945.Po vojne v r. 1945, bolo to v auguste, som sa dozvedel, že moji dvaja spolužiaci idú k saleziánom do Žiliny a tak som akosi zatúžil i ja. O krátky čas prišla správa, že možno ísť aj k saleziánom do Trnavy a do Šaštína. 14. august 1945 – bol to pre mňa krásny a pamätný deň, keď som ešte s piatimi kamarátmi pricestoval do Šaštína.     Pekne a milo nás privítal otec direktor František Sersen, ostatní predstavení i chlapci – chovanci, ktorí prišli pomáhať a chystať ubytovanie pre nový školský rok. V Šaštíne som prežil krásne tri roky a väčšinou som pomáhal pri varení v kuchyni. Po troch rokoch som bol prijatý do noviciátu v Hronskom sv. Beňadiku, ktorý sa začínal 10-dňovými duchovnými cvičeniami 5. augusta 1948. Magistrom bol náš nezabudnuteľný , vzácny a svätý kňaz Dr. Jozef Babiak. Náš noviciát bol, čo do počtu, najbohatší v povojnových rokoch (okolo 40 novicov), z toho počtu len koadjútorov bolo  dvanásť. Medzi nami boli už teraz známe osobnosti – naši misionári: Don Šutka, Škorčík, Krajči, Zeman, Tocký, Šilhár, Krovina, Bezák a ďalšie známe mená: don Sobota, Brunclík, Mošať a iní. Noviciát zanechal vo mne tie najkrajšie a nezabudnuteľné chvíle, spomienky šťastia a vnútorného obohatenia sa a pokoja, s tým najkrajším predsavzatím: navždy sa oddať Pánovi a slúžiť mu v pokore a v láske podľa vzoru don Bosca v našej saleziánskej rodine a zachraňovať duše mladých.Asi mesiac po noviciáte som sa presťahoval do Sv. Kríža nad Hronom, kde v biskupskom kaštieli naši saleziáni zriadili v r. 1947 teologický študentát, kde študovalo asi 40 bohoslovcov. Direktorom tu bol dp. Valábek a profesorský zbor tvorilo asi 12-15 kňazov. My dvaja s Jožkom Karelom sme sa mali starať o kuchyňu.V roku 1948, ako vieme, vyhrali voľby komunisti, prebrali moc a vládu a čakalo sa, že ani Cirkev to nebude mať ružové. Začal sa boj a prenasledovanie, zatvárali a súdili biskupov a kňazov a postupne začali likvidovať aj rehoľníkov. Prišla barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950. Aj nás saleziánov najprv obsadili a vyviezli nás a sústredili všetkých v Šaštíne. O desať dní nás previezli do Podolínca medzi ostatných rehoľníkovz celého Slovenska. A tak sa začal krížová cesta aj pre celú Cirkev na Slovensku.S nami to išlo ďalej, prevážali nás do iných sústreďovacích kláštorov: Hronský sv. Beňadik, neskôr Osek u Duchcova v Čechách, odtiaľ o 7 mesiacov na veľkú stavbu Klíčavskej priehrady, kde nás pracovalo okolo 400 bratov z rôznych reholí. Asi po ôsmych mesiacoch som dostal povolávací lístok na vojenčinu, odtiaľ som rukoval do Jihlavy do kasárne, kde som odslúžil celé 2 roky ako vojak základnej služby a v r. 1954 v októbri som prišiel do civilu. Doma som neostal a už 1. januára 1955 som odišiel na faru do Lopeje, kde bol farárom náš kňaz don Cíferský. Pomáhal som na fare, ale aj ako kostolník. O pol roka ma don Beňo prijal vo Zvolene do svojej komunity. Asi o rok a pol don Beňo bol zaistený a odsúdený. Ja somsa opäť presťahoval na východ do Bardejovských kúpeľov, kde bol už zamestnaný spolubrat Jurko Kaščák a prijali aj mňa do roboty. Pobudol som tam 8 a pol roka a v máji 1963 opäť bolo sťahovanie sa do Prešova, kde som pracoval v komunále, v knihárstve, až do rok 1983. Odtiaľ som potom odišiel do trvalej invalidity – dôchodku. Od r. 1966 som mal pri sebe staručkú matku, bývali sme v 2-izbovom byte na ulici V. Clementisa 10, tu som ju dochoval i pochoval. Zomrela v r. 1976 ako 81-ročná.V Prešove bývam plných 45 rokov a chcem sa úprimne poďakovať Pánovi za všetko dobré, krásne, za obstojné zdravie a dobré zamestnanie, za výborný kolektív dobrých a milých ľudí, za misiu tu v Prešove, za dobrých a vzácnych kňazov a priateľov, za ochranu a pomoc Panny Márie Pomocnice počas totality – za všetko nech je česť a chvála Nebeskému Otcovi na veky vekov. Amen.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.