Michal Rua sa narodil v Turíne 9. júna 1837 ako deviate dieťa. Keď mal osem rokov, stratil otca. Až po tretí ročník základnej školy študoval u školských bratov.
Mal pracovať vo vojenskej fabrike Regia Fabbrica d’Armi v Turíne, kde bol jeho otec robotníkom. Don Bosco, ktorý chodil v nedeľu spovedať do školy, ktorú on navštevoval, mu však ponúkol, žeby mohol pokračovať v štúdiách. Uistil ho, že o poplatky za štúdium sa postará Božia prozreteľnosť.
V jeden deň don Bosco rozdával svojim chlapcom medaily. Michal bol posledný v rade a neušli sa mu. Odrazu počul: „Zober si, Miško!“ Ale kňaz mu nedával nič a dodal: „My dvaja sa o všetko podelíme na polovicu.“ A tak to aj naozaj bolo.
Spolu s Dominikom Saviom bol spolupracovníkom Družiny Nepoškvrnenej. Bol vzorným žiakom a apoštolom medzi spolužiakmi.
Raz mu don Bosco povedal: „Potrebujem pomocníka. Prijmeš klerickú reverendu?“ „Prijmem!“ odpovedal Michal Rua a 25. marca 1855 v izbičke dona Bosca zložil do rúk zakladateľa sľub chudoby, čistoty a poslušnosti.
Bol prvým saleziánom. Hneď začal seriózne pracovať: vyučoval matematiku a náboženstvo, robil asistenta v jedálni, na dvore i v kaplnke, v neskorých večerných hodinách krasopisne prepisoval listy a publikácie dona Bosca a popritom všetkom študoval, aby sa mohol stať kňazom. Mal iba 17 rokov! Bola mu zverená aj starosť o sviatočné Oratórium svätého Alojza.
V novembri v roku 1856 zomrela mama Margita. Michal šiel navštíviť svoju matku: „Mama, nechceš prísť ty?“ Pani Jana Mária prišla, a tak rodina Ruovcov sa aj v tomto podelí na polovicu s rodinou Boscovcov. Zostala na Valdoccu 20 rokov.
V roku 1858 sprevádzal dona Bosca, keď sa vybral za pápežom Piusom XI. za účelom schválenia stanov. Po návrate bol poverený správou prvého oratória na Valdoccu. Dňa 28. júla 1860 bol vysvätený za kňaza. Don Bosco mu napísal na lístoček: „Ty lepšie uvidíš, ako kongregácia prekročí hranice Talianska a rozšíri sa do celého sveta.“
Don Rua otvoril prvý saleziánsky mimo Turína – v Mirabelle. Niekoľko rokov nato sa vrátil na Valdocco, aby zastupoval dona Bosca a so všetkým mu pomáhal.
V roku 1884 pápež Lev XIII. menoval dona Ruu za vikára a nástupcu dona Bosca, ktorý mu o štyri roky neskôr zomrel v náručí.
Don Rua, považovaný za „živé pravidlá saleziánov“, sa stal otcovským a láskavým ako don Bosco. Riešil a konfrontoval sa s mnohými ťažkosťami vo vedení kongregácie. Upevnil misijnú činnosť a saleziánskeho ducha.
Zomrel 6. apríla 1910 ako 73-ročný. Saleziánska spoločnosť počas jeho služby pre kongregáciu vzrástla zo 773 na 4000 saleziánov, počet domov sa z 53 zvýšil na 345 a počet provincií zo 6 na 34 v 33 krajinách.
Svätý Otec Pavol VI. ho v roku 1972 vyhlásil za blahoslaveného. Okrem iného o ňom povedal: „Z prameňa vytvoril rieku.“
Duchovné čítanie
Kňazská reverenda v Castelnuove
Po skončení základnej školy sa ho don Bosco opýtal:
„Páčilo by sa ti stať sa kňazom?“
„Veľmi.“
„Priprav sa teda na štúdium latinčiny.“
Zapísal ho do súkromnej školy profesora Bonzanina na tri roky nižšieho gymnázia, potom do školy dona Matúša Picca do vyššieho gymnázia.
Michal ešte stále býval u svojej mamy aj s bratmi a každý deň večer i v nedeľu chodil do oratória. V nedeľu ho don Bosco posielal pomáhať klerikovi Ascaniovi Saviovi do Oratória svätého Alojza pri Porte Nuova (Ascanio bol prvý klerik vychovaný na Valdoccu).
V septembri 1852 don Bosco poslal Michala za donom Cafassom, známym turínskym duchovným radcom, aby sa s ním poradil ohľadom svojho povolania. Keď si vypočul vcelku pozitívny názor, 22. septembra sa rozhodol odísť z domu a ako 15-ročný definitívne vstúpil do oratória.
Na druhý deň odišiel s donom Boscom, s mamou Margitou a s 26 spolužiakmi do Becchi pri Castelnuove, aby tam strávil niekoľko prázdninových dní. Tam 3. októbra, na sviatok Ružencovej Panny Márie, prijal z rúk dona Cinzana, farára v Castelnuove, aj klerickú reverendu. Pri obede Cinzano povedal donovi Boscovi:
„Keď si bol ešte klerikom, hovoril si mi: ,Budem mať klerikov, kňazov, mladých študentov, robotníkov, dychovku a pekný kostol.‘ A ja som ti odpovedal, že si blázon. Teraz však vidím, že si vedel, čo hovoríš.“
Keď sa vrátili do oratória, Michal sa spýtal dona Bosca:
„Pamätáte si naše prvé stretnutie, keď som chodil do školy ku školským bratom? Ja som si vtedy od vás pýtal obrázok a vy ste mi urobili znak, že mi chcete dať polovicu svojej ruky. Čo ste mi tým chceli povedať?“
„Už by si to mal pochopiť,“ povedal vážne don Bosco, „chcel som ti povedať, že s tebou sa budem deliť so všetkým napoly.“
Vždy mu stačilo posledné miesto
Don Rua mal silnú vieru. „Jeho osoba,“ napísal M. Mazzei, „ostane v mnohých očiach ako znak Neviditeľného.“
Vyznačoval sa veľkou láskou k všetkým synom dona Bosca. Napísal: „Všetky dni, všetky okamihy dňa venujem vám. Modlím sa za vás, myslím na vás, pracujem pre vás ako matka pre svoje deti. Len jedno od vás žiadam – aby ste sa stali svätými, a to veľkými svätými.“
Dona Ruu charakterizovala najmä chudoba. Pýtal veľa, ale pre seba nechcel ani nepýtal nič. Vždy mu stačilo posledné miesto, posledná reverenda i posledný chlieb.
- októbra 1972 ho pápež vyhlásil za blahoslaveného. Aj v nebeskej sláve sa mal Michal Rua deliť s donom Boscom napoly.
(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)
