V Aldane, malom meste ukrytom medzi riekami a nekonečnou tajgou, je zima, ktorá preverí aj vieru. Nie je to miesto, kam by človek cestoval z túžby po dobrodružstve. Skôr miesto, kam sa ide s presvedčením, že aj v tichu a chlade môže horieť oheň služby.
Som šťastná, že som mohla byť pri tom
„U nás na omšiach netancujú desiatky domorodcov,“ hovorí s úsmevom dobrovoľníčka Ema Bazhaykin. „Personálne zloženie je trošku skromnejšie. Ale práve preto má každý úsmev, každá prítomnosť väčšiu váhu.“
Na misii v Aldane nie sú zázraky z tituliek. Sú to tiché zázraky, ktoré sa dejú medzi ľuďmi, čo by ich možno ani sami tak nenazvali. „O čo väčšiu máš radosť, keď sa podarí zachrániť aspoň jeden život,“ dodáva Ema. „Mojim spolubojovníkom, Márii a Paľkovi Jarkovským, sa podarilo pomôcť rodine, ktorá bola na pokraji rozpadu. Darovali im priateľstvo, ľudský dotyk, o ktorý už nikto nestál. Dnes sa usmievajú, majú plány, deti majú oboch rodičov. A ja som šťastná, že som mohla byť pri tom.“
Deti, smiech, tanec a teplo čaju
Manželia Mária a Pavol Jarkovskí vedia, že misia niekedy začína v úplne obyčajné ráno.
„Desiateho decembra o siedmej nás pred domom čakal Voloďa,“ spomínajú. „Náš priateľ, ktorý nás autom viezol z Aldanu do Jakutska. Päťsto päťdesiat kilometrov naprieč zimnou tajgou.“ Teplomer vtedy ukazoval –22 °C, neskôr ešte menej. Stromy boli obalené ľadom, vzduch ostrý, ticho priezračné.
„Tajga bola ako namaľovaná,“ hovorí Pavol. „Všetko zamrznuté, ale krásne. Keď prejdeš takú cestu, zistíš, že Bohu sa neskryješ ani v snehu.“
V Jakutsku pomáhali saleziánom v Dome molodeži – dome mladých, kde sa stretávali veriaci z rôznych krajín. Spolu s miestnymi farníkmi aj filipínskymi ženami, ktoré prišli do Ruska za prácou, pripravili popoludnie plné hier, rozhovorov a hudby. „Bolo to jednoduché, ale živé,“ spomína Mária. „Deti, smiech, tanec, teplo čaju. Takto sa tu žije Cirkev, nie v programoch, ale v prítomnosti.“
Aj noc môže byť plná svetla
„Ak chceš pochopiť dušu človeka, musíš sa priblížiť,“ píšu Jarkovskí.
„Žiť s ľuďmi, dýchať ten istý mráz, počúvať ich príbehy, vnímať ticho lesa. Tešiť sa z úspechov, znášať neúspechy, aj nálety miliónov komárov. A hlavne neprestávať veriť, že Boh je prítomný aj v tých najchladnejších miestach.“
Leto v Jakutsku trvá len krátko. Slnko nezapadá, svetlo sa rozlieva po rieke, a keď prídu biele noci, človek pochopí, že aj noc môže byť plná svetla. V zime je to naopak – mesiace bez slnka, teploty pod –50 °C. A predsa, aj tam, kde sa zdá, že všetko spí, rastie život.
Misia, ktorá nepozná pohodlie
„Jakutsko je krajina plná protikladov,“ hovoria manželia. „Nerastné bohatstvo a chudoba. Krása a drsnosť. A uprostred toho všetkého Cirkev – malá, ale verná.“
Ich rok v tejto krajine nebol jednoduchý. Ale bol plný okamihov, ktoré sa nedajú vyvážiť. „Naučili sme sa ďakovať za teplý čaj, za strechu, za rozhovor,“ píšu vo svojich svedectvách. „A pochopili sme, že misia nie je o tom, koľko ľudí oslovíš. Ale o tom, koľkých ľudí miluješ.“
Ticho, ktoré hovorí
Na Sibíri má ticho inú farbu. Nie je prázdne. Je plné dychu, zimy, modlitby, odvahy. A tam, kde by človek čakal len chlad, cíti teplo prítomnosti.
„Nie sme oprávnení povedať, že sme spoznali celý národ,“ píšu Jarkovskí. „Ale tí, s ktorými sme sa spriatelili, nám dovolili nahliadnuť do duše. A to je dar, ktorý sa nedá odmerať.“
V Aldane, ďaleko od domova, sa misia žije bez hluku a potlesku. A predsa, práve tam sa ukazuje, že aj ticho má hlas služby, priateľstva a viery, ktorá sa nebojí mrazu.
Aj vďaka vám môže rásť nádej tam, kde je jej najmenej. Každé „áno“ misionára potrebuje aj naše „áno“ – modlitbou, povzbudením či finančným darom. Vaša podpora a obeta pomáha niesť svetlo ďalej. Spolu môžeme urobiť viac, než si vieme predstaviť. Ďakujeme, že ste v tom s nami.
MisiaMY – dielo, ktoré tvoríme spolu.
Manželia Jarkovskí od roku 2013 do roku 2018 pôsobili na misiách v Jakutsku spolu 32 mesiacov. Doteraz sú duchovne spojení s týmto dielom evanjelizácie. Ich svedectvo si môžete prečítať tu: https://saleziani.sk/rok-nasej-misie-sa-naplnil
