Týmto príbehom uzatvárame sériu, v ktorej sme vám postupne predstavili našich spolubratov vo formácii cez ich vlastné slová a skúsenosť. Na záver vám prinášame cestu Mateja Ivaniča, ktorý sa pripravuje na kňazstvo a študuje teológiu v Turíne.
Na začiatku formácie v sebe niesol silné očakávanie, ako ho táto cesta zmení a čo nové o sebe zistí. Pri predstave, že bude žiť s ľuďmi, ktorých nepozná, a mať s nimi každodenný rytmus, cítil rešpekt. Sám priznáva, že z týchto predstáv miestami pramenil až strach, či to zvládne. Dnes v ňom zostal najmä zdravý rešpekt, ktorý pociťuje vždy, keď mení miesto, a zároveň očakávanie, kam ho nové pôsobisko opäť posunie vpred.
To, čo ho za posledný rok na sebe najviac prekvapilo, je vytrvalosť v učení. Sám o sebe hovorí, že on a štúdium nikdy neboli veľkí kamaráti. O to nezvyčajnejšie preňho je, že práve učenie je dnes jeho každodennou súčasťou. A to v Turíne, kde by si vedel predstaviť aj veľa iných pekných vecí, ktoré by ho bavili omnoho viac.
Veľmi konkrétne opisuje aj chvíle, keď toho naňho bolo priveľa. Nehovorí o jednom veľkom bode zlomu, ale o momentoch, keď si v modlitbe povedal: „Pane, ty si zo mňa snáď robíš srandu…“ Naposledy sa mu to stalo počas písania priebežných skúšok, ktoré mali uľahčiť záver semestra. Poctivo sa učil, látku ovládal, no nevedel ju správne sformulovať a napísať v taliančine. Skúšky nespravil a vedel, že v januári sa bude musieť znova učiť to isté aj ďalšie učivo navyše.
Aj v tejto chvíli sa však ukázalo, čo človeka na takejto ceste drží. Matej spomína povzbudenie od spolubratov, ktorí mu hovorili: „Nevadí, nabudúce to dáš,“ a aj pokračovanie jeho vlastnej modlitby: „Keď už si si zo mňa zasa vystrelil, tak mi teraz pomôž.“
Matej veľmi konkrétne pomenúva aj to, čo je na tejto ceste najťažšie. Sú to časté zmeny formačných domov. Kým salezián mimo formácie býva často na jednom mieste viac ako štyri roky, vo formácii je človek niekedy v jednom dome len rok alebo dva. Za ten čas si zvykne na prostredie, spozná nových ľudí, zažije prijatie a začne sa tam cítiť ako doma. Potom však príde chvíľa, keď musí všetko zanechať a ísť ďalej. Znova spoznávať nových ľudí a nové miesto.
Na otázku, čo by ľudia mali pochopiť o formácii, odpovedal obrazom, ktorý vystihuje jej podstatu veľmi presne: „Formácia v rehoľnom živote nie je lisovňa na rovnaké súčiastky, ale skôr proces brúsenia drahokamu, kde každý žiari inak.“
Aj v tejto vete je zachytené veľa. Formácia nie je výroba rovnakých ľudí. Nie je to proces, v ktorom sa zotrie osobnosť. Je to cesta, na ktorej sa človek učí dozrievať tak, aby mohol žiť svoje povolanie pravdivo, verne a svojím vlastným spôsobom.
Matej sa chce poďakovať všetkým ľuďom, ktorí ho na tejto ceste sprevádzajú. Formátorom, učiteľom, mladým, ale aj tým, o ktorých ani nevie, kto sú. Našim darcom, vďaka ktorým môžu po tejto ceste kráčať.
Jeho súčasnosť vystihujú slová z Druhého listu Korinťanom: „A ja veľmi rád vynaložím všetko, ba aj samého seba vydám za vaše duše.“ Tento citát sám spája aj so saleziánskym duchom vyjadreným v známom hesle: „Pre vás študujem, pre vás pracujem, pre vás som ochotný obetovať aj svoj život.“ A práve týmto heslom žije posledné roky.
Ak chcete podporiť Mateja Ivaniča a ďalších našich spolubratov na dlhej ceste saleziánskeho povolania, budeme vďační za váš dar. Aj vďaka nemu sa môžu naplno pripravovať na život a poslanie, ku ktorému ich Pán povoláva.
