Heslo 2024

„Sen, ktorý podnecuje k snívaniu“
Srdce, ktoré mení „vlkov“ na „baránkov“

V roku 2024 oslávime dvojsté výročie sna, ktorý mal Janko Bosco – budúci don Bosco – v roku 1824 ako deväťročný. V skutočnosti je v našej saleziánskej rodine dobre známy ako sen z deviatich rokov.

Verím, že dvojsté výročie sna, ktorý „podmienil celý spôsob života a myslenia dona Bosca, a najmä spôsob vnímania Božej prítomnosti v živote každého človeka a v dejinách sveta“, si zaslúži, aby bol umiestnený v centre Hesla, ktoré bude usmerňovať výchovno-pastoračný rok celej saleziánskej rodiny. Môže sa obnoviť a prehĺbiť v evanjelizačnom poslaní, vo výchovných zásahoch a v aktivitách sociálnej podpory typických pre našu Rodinu v každej časti sveta, ktorá v donovi Boscovi nachádza svojho inšpirátora a otca.

Ako každý rok v tomto čase, aj teraz vám ponúkam prvý náčrt komentára Hesla, ktoré predstavím na konci roka.

V každom prípade je to v dôležitom predstihu, pretože pre našu prítomnosť na severnej pologuli sa pastoračný rok začína v septembri. Poznať teda zameranie Hesla 2024 umožní každému naplánovať rôzne iniciatívy na prezentáciu a oboznámenie sa s navrhovanou témou a obsahom.

Odteraz ďakujem skupine bratov, ktorí mi pomohli vymyslieť názov a vypracovať túto úvodnú úvahu. Som tiež vďačný za príspevok, ktorý dostávam od Svetovej rady saleziánskej rodiny, každoročne sa schádzajúcej v Turíne-Valdoccu pri oslave Márie Pomocnice kresťanov. Pri tejto príležitosti sme sa úplne zhodli na výbere témy: Dvesto rokov po sne z deviatich rokov.

1. „MAL SOM SEN...“ VEĽMI ZVLÁŠTNY SEN

Presne tak, pred dvesto rokmi sa Jankovi Boscovi prisnil sen, ktorý ho „poznačil“ na celý život. Sen, ktorý v ňom zanechal nezmazateľnú stopu a ktorého význam celkom pochopil až na konci svojho života!

O tomto sne v živote dona Bosca existuje viacero svedectiev. Odvolám sa na jedno zvlášť významné, ktoré viacerí spolubratia a spolusestry, odborníci na salezianitu, hodnotia veľmi vysoko. Samozrejme, obsah sna z deviatich rokov je rovnaký, ibaže tu je vo verzii, ktorú don Bosco rozprával donovi Barberisovi v roku 1875, keď mal už šesťdesiat rokov. V tom čase bol don Bosco svedkom zrodu Saleziánskej kongregácie (18. decembra 1859), Arcibratstva Márie Pomocnice (18. apríla 1869), Inštitútu dcér Márie Pomocnice (5. augusta 1872) a Zbožnej spoločnosti saleziánov spolupracovníkov – podľa pôvodného názvu, ktorý dal don Bosco – schválenej 9. mája 1876.

Sen so svojím naratívnym kontextom je opísaný takto:

„Ale zvláštne sny prišli potešiť d. Bosca a zamestnávali ho celú noc, ako o tom prvý a poslednýkrát rozprával len d. Giuliovi Barberisovi a pisateľovi týchto stránok 2. februára 1875. V týchto tajomných zjaveniach sa opakovane prelínali obrazy, rôznorodé a nové, ale vždy s opakovaním predchádzajúcich snov, a dokonca aj s inými simultánnymi podivuhodnými aspektmi, ktoré sa zbiehali do jediného bodu: budúcnosti oratória.

Tu je opis dona Bosca:

Zdalo sa mi, že som na veľkej rovine plnej nekonečného množstva chlapcov. Niektorí sa hádali, iní sa rúhali. Tu kradli, tam urážali dobré mravy. Vo vzduchu bolo vidieť množstvo kameňov, ktoré hádzali tí, čo sa bili. Boli to chlapci opustení svojimi príbuznými a skazení. Už som sa chcel odtiaľto odobrať, keď som vedľa seba uvidel Paniu. Povedala:
- Vstúp medzi tých mladíkov a pracuj. Vykročil som. Ale čo mám robiť? Nebolo tu žiadnej miestnosti, kam by som niekoho z nich priviedol. Chcela im dobre, obrátila sa teda na ľudí v diaľke, ktorí ma pozorovali a mohli mi pomôcť, ale nikto ma nepočúval a nikto mi nepomohol. Potom som sa obrátil na tú Paniu, ktorá mi povedala:
- Hľa, tu je miesto, – a ukázala mi lúku.
- Ale to je len lúka, – povedal som.
Odpovedala mi:
- Môj synu, a apoštoli nemali ani piaď zeme, kam by sklonili hlavu. Začal som na tej lúke napomínať, kázať a spovedať, ale videl som, že každá námaha je zväčša zbytočná, ak sa nenájde ohradené miesto s nejakými budovami, kde by sa mohli zhromažďovať a kde by sa mohli prijať niektorí z tých, ktorých zavrhli rodičia a ktorými ostatní občania opovrhovali. Vtedy ma Pani zaviedla trochu ďalej na sever a povedala:
- Pozri! A ja som uvidel nízky kostolík, malé nádvorie a množstvo mladých. Pokračoval som vo svojej práci. Ale keďže sa ten kostolík stal tesným, znovu som sa na ňu obrátil a ona mi ukázala iný, oveľa väčší kostol s neďalekým domom. Potom ma viedla o kúsok ďalej, na úsek obrábanej pôdy, takmer pred priečelie druhého kostola, a dodala:
- Chcem, aby na tomto mieste, kde slávni turínski mučeníci Adventor a Oktávius podstúpili svoju mučenícku smrť, na týchto hrudách, ktoré boli pokropené a posvätené ich krvou, bol Boh uctený veľmi zvláštnym spôsobom.

Keď to povedala, posunula nohu a položila ju na miesto, kde sa umučenie odohralo, a presne mi ho označila. Chcel som tam umiestniť nejaký znak, aby som ho vystopoval, keď sa niekedy inokedy vrátim na to pole, ale nenašiel som okolo seba nič, ani pár, ani kameň. Napriek tomu som si ho jasne uchoval v pamäti. Presne zodpovedá vnútornému rohu Kaplnky najsvätejších mučeníkov, predtým známej ako Kaplnka svätej Anny, vedľa evanjelia v Kostole Márie Pomocnice kresťanov.
Medzitým som sa videl obklopený obrovským a stále rastúcim počtom mladých. Ale ako som sa pozeral na Paniu, rástli aj prostriedky a miesto. Potom som zbadal veľmi veľký kostol presne na mieste, kde mi ukázala, že sa odohralo umučenie svätých z Tébskej légie, s mnohými budovami naokolo a krásnym pamätníkom uprostred.

Kým sa tieto veci diali, ja, vždy vo sne, som mal kňazov a klerikov, ktorí mi trochu pomáhali a potom utekali. S veľkým úsilím som sa ich snažil pritiahnuť k sebe a oni krátko nato odišli a nechali ma samého. Potom som sa opäť obrátil k tej Panej a ona mi povedala:
- Chceš vedieť, ako postupovať, aby ti už viac neutiekli? Vezmi túto stuhu a priviaž im ju na čelo.S úctou som vzal z jej ruky malú bielu stužku a videl som, že je na nej napísané slovo Poslušnosť.
Rýchlo som sa pokúsil urobiť to, čo mi Pani povedala, a začal som stužkou zväzovať hlavy niektorým svojim dobrovoľníkom-pomocníkom a hneď som videl veľký a obdivuhodný účinok. Tento účinok rástol, keď som pokračoval v zverenom poslaní, lebo oni zanechali myšlienku, že by vôbec išli niekam inam, a zostali mi pomáhať. Takto vznikla Kongregácia.

Videl som ešte mnoho iných vecí, ktoré vám teraz nie je vhodné oznámiť (zdá sa, že narážal na veľké udalosti, ktoré mali prísť), ale stačí povedať, že od tej chvíle som vždy kráčal bezpečne, čo sa týka oratórií, aj pokiaľ ide o Kongregáciu či o to, ako sa mám správať vo vzťahoch s cudzími ľuďmi akejkoľvek poverenej moci. Všetky veľké ťažkosti, ktoré musia nastať, som predvídal a viem, ako ich prekonať. Veľmi dobre vidím časť za časťou všetko, čo má prísť, a kráčam vpred v jasnom svetle. Až keď som videl kostoly, domy, dvory, mladíkov, klerikov a kňazov, ktorí mi pomáhajú, a spôsob, ako to všetko viesť, hovoril som o tom iným. Rozprával som im o tom, akoby to už bolo uskutočnené. A práve preto ma mnohí považovali za blúznivca a mali ma za blázna.

Odtiaľto pochádzala jeho neochvejná viera v úspech poslania, tá dôvera, ktorá sa zdala byť pokušením čeliť najrôznejším prekážkam, že sa pustil do kolosálnych podnikov prevyšujúcich ľudské sily, a predsa ich všetky doviedol do veľmi šťastného konca“.

Keď sa tento sen naplnil, don Bosco sa stal, ako som už povedal, zrelým mužom. Zažil mnoho situácií, čelil mnohým ťažkostiam a prekonal ich. Na vlastnej koži videl, čo v jeho chlapcoch spôsobila milosť a láska Panny Márie, videl mnoho zázrakov Prozreteľnosti a nemalú časť utrpenia. Vieme to dobre.

Snu z deviatich rokoch, ktorý napísal sám don Bosco v Memorie dell’Oratorio (tvorba sa začala v roku 1873 a pokračovala až do roku 1875), predchádza rozprávanie o smrti jeho otca a o veľkom hladomore, v ktorom rodina žila. Toto umiestnenie obsahuje významné posolstvo. Takmer akoby nám chcel hneď na začiatku povedať, že sa nesmieme dať odradiť životnými drámami, pretože ich môže byť mnoho – a Ján Bosco ich prežil veľa –, ale je možné mať sen, ideál, za ktorým treba ísť, sever, ku ktorému treba smerovať.

Sám don Bosco to potvrdzuje už od prvých riadkov svojho rukopisu: „Načo teda bude táto práca? Bude slúžiť ako zásada na prekonávanie budúcich ťažkostí, vezme si ponaučenie z minulosti; bude slúžiť na to, aby sme sa dozvedeli, ako sám Boh vždy všetko riadil; bude slúžiť ako príjemné rozptýlenie pre moje deti, keď si budú môcť prečítať veci, na ktorých sa podieľal ich otec, a budú ich čítať oveľa radšej, keď už, povolaný Bohom, aby som vydal počet zo svojich činov, nebudem medzi nimi.“

2. JEDEN ROK A JEDNO HESLO NA ŠTÚDIUM A PREHĹBENIE SPOMIENOK ORATÓRIA A SNA Z DEVIATICH ROKOV

Možno niektorých prekvapí, že na týchto stranách, na ktorých chcem ponúknuť niekoľko krátkych poznámok k tomu, o čom budem neskôr písať obšírnejšie, by som chcel vysloviť pozvanie využiť tento rok dvojstého výročia sna na štúdium a prehĺbenie Pamätí oratória a sna z deviatich rokov.

V každom prípade tak robím s hlbokým presvedčením. Sám som mal to potešenie, že som si pred napísaním týchto poznámok prečítal mnoho strán a opäť som si uvedomil, že v tejto oblasti salezianity, našich dejín a základov našej charizmy hrozí riziko, že sa vždy sústredíme a zastavíme pri niekoľkých zjednodušených častiach a zopakujeme iba všeobecné tvrdenia. Veľká služba, ktorú môžeme a musíme ponúknuť mnohým ľuďom, saleziánskej rodine vo svete, laikom a mladým, chlapcom a dievčatám, spočíva práve v tom, že sa pokúsime ponúknuť niečo podstatnejšie, keď predkladáme akékoľvek úvahy o tomto základnom a dôležitom sne.

Zdôrazňujem to preto, lebo ako vieme, Memorie dell’Oratorio sú autobiografickým textom, v ktorom chce don Bosco sprostredkovať nielen zásadné udalosti, čo poznačili zrod oratória, ale aj hlboké tajomstvo, z ktorého táto skúsenosť vznikla, čo ju umožnilo a zásadným spôsobom charakterizovalo. Nejde teda o obyčajnú kroniku udalostí, ale jasne sa v nej prejavuje zámer zapojiť čitateľa do rozprávaného dobrodružstva, a to až do takej miery, že sa na ňom čitateľ zúčastňuje ako na príbehu, ktorý sa ho týka a v ktorom je – vtiahnutý do rozprávania – vyzvaný pokračovať.

„Túto črtu účinne vyzdvihol Pietro Braido, ktorý zaviedol výstižný výraz pamäti budúcnosti, aby vyzdvihol charakter závetu ešte predtým, než sa stane dokumentom charakterizujúcim rozprávanie dona Bosca.“

Zároveň cítime, že zahĺbiť sa do tohto sna umiestneného v architektúre Pamätí ako pilier, z ktorého vychádzajú oblúky rozprávania, znamená aj mať tú istú perspektívu ako don Bosco, ktorý ho číta „a posteriori z pozície kňaza a zakladateľa [a] nemôže ho nechápať ako anticipujúci a prorocký prejav“.

Nebudem sa tu odvolávať na postavy ani na štruktúru sna, ani na rozprávačské napätie či na rôzne časti, ktoré nasledujú jedna po druhej vo vývoji sna, ako nám ho sprostredkoval don Bosco. To je možné preskúmať v ďalších serióznych štúdiách našich saleziánskych autorov, z ktorých už boli niektorí citovaní.

Obmedzím sa len na vymenovanie niektorých charakteristík, ktoré sa určite dajú rozvíjať (aj keď svižne, nie ako vedecká štúdia, ale ako výzva pretaviť ich do života a charizmy Kongregácie a saleziánskej rodiny v súčasnosti).

Mám na mysli tieto aspekty:

- Oratóriánske poslanie, ktoré je zrejmé už zo sna deväťročného chlapca: scéna je plná chlapcov. Chlapcov, ktorí „sú mimoriadne ,skutoční‘“.

- Povolanie, ktoré sa zdá nemožné, nedosiahnuteľné. Janko Bosco sa prebúdza unavený, dokonca sa rozplače, pretože keď ide o Božie volanie (Pán Ježiš v sne), smer, ktorým sa môže uberať, je nepredvídateľný a znepokojujúci.

- Materinské sprostredkovanie Panny Márie v sne (spojené s tajomstvom mena). Pre Jána Bosca bude jeho matka a Matka toho, ktorého trikrát denne pozdraví, miestom ľudskosti, kde si môže oddýchnuť a kde nájde istotu a útočisko v najťažších chvíľach.

- A napokon sila miernosti a poslušnosti – dnes by sme povedali – voči Božiemu Duchu. Sila, ktorá má v sne posolstvo stať sa silným, pokorným a statočným.

3. ĎALŠIE PRVKY, KTORÉ SA BUDÚ VYSKYTOVAŤ PRI TVORBE HESLA

Rád by som tu uviedol ďalšie prvky a príspevky, ktoré som zozbieral z reflexie Svetovej rady saleziánskej rodiny 2023 aj z našej pracovnej skupiny. Nepochybne ide o aspekty, ktoré budú tak či onak prítomné v záverečnej redakcii:

- Predovšetkým musíme byť opatrní, aby sme dona Bosca nepredstavovali ako nedosiahnuteľný ideál. Don Bosco je reálny a konkrétny so svojimi ťažkosťami, ktorým čelil krok za krokom, s dôverou a nádejou v Zmŕtvychvstalého a v Máriu Pomocnicu kresťanov.

- Určite by sme mali vnímať sen z deviatich rokov ako proroctvo, ktoré treba objasniť a aktualizovať; je nepochybne príkladom toho, ako treba prijať Božie slovo s pokorou a dôverou bez toho, aby sme sa hnali za okamžitým dosiahnutím ktovieakých výsledkov.

- Je viac ako zrejmé, že sledovanie úvahy o sne dona Bosca z deviatich rokov nás žiada, aby sme zdôraznili dôveru dona Bosca v Prozreteľnosť: „Časom všetko pochopíš.“

- Ako raz uviedol hlavný predstavený don Pascual Chávez v Hesle 2012, nepochybne budeme musieť „čeliť vlkom“, ktorí chcú zožrať stádo: indiferentizmu, etickému relativizmu, konzumizmu, ktorý ničí hodnotu vecí a zážitkov, falošným ideológiám...

- Sen nás prenáša do súčasnosti. „Nie bitkou“ zo sna je pre nás výzvou a spôsobuje, že je viac ako kedykoľvek predtým potrebné vyjsť v ústrety mladým a mladým srdcom a postaviť sa na ich stranu, pretože nenávisť a násilie stále narastajú. Náš svet sa totiž stáva čoraz násilnejším a my vychovávatelia a evanjelizátori mladých musíme byť alternatívou k tomu, čo tak trápilo Janka v sne a čo nás dnes ovplyvňuje a trápi.

- Pani je predstavená ako Učiteľka a Matka. Je matkou oboch, majestátneho Pána zo sna i samotného Janka; matkou – dovoľte mi parafrázovať –, ktorá ho berie za ruku a hovorí:

▪ „Pozeraj“: aké dôležité je, aby sme sa vedeli pozerať, a aké vážne je, keď nedokážeme „vidieť“ mladých v ich skutočnej situácii, takých, akí sú (v ich najautentickejšej a najkrajšej podobe i v tej najtragickejšej a najbolestivejšej).

▪ „Uč sa“: staňte sa pokornými, silnými a statočnými, pretože budete potrebovať jednoduchosť (tvárou v tvár toľkej arogancii) a silu (tvárou v tvár mnohému, čomu budete musieť v živote čeliť). Práve táto statočnosť je odolnosťou (t. j. schopnosťou nedať sa odradiť, nedovoliť, aby nám spadli ruky na znak toho, že sa nedá nič robiť).

▪ „A buď trpezlivý“: dajte všetkému čas a nechajte Boha byť Bohom.

4. SEN, KTORÝ PODNECUJE K SNÍVANIU

Základnou perspektívou je nezastaviť sa len pri sne ako projekte povolania, ktorý dostal don Bosco vzhľadom na svoju budúcnosť, ale je to schopnosť pozrieť sa späť aj vzhľadom na slzy, ktoré vyronil počas slávenia svätej omše pri Najsvätejšom Srdci v Ríme. Sú akoby opätovným čítaním jeho vlastného života, zachytením spôsobov, v ktorých bol a je Pán hlavným hrdinom; jeho schopnosti držať všetko vo vlastných rukách a toho, ako sa tento sen dnes vzťahuje na sny saleziánov, jeho detí, celej saleziánskej rodiny a najmä mladých.

V tomto zmysle nás sen naďalej núti snívať a pozýva nás premýšľať o tom, kto sme a pre koho sme tu dnes:

→ Každé rozhodnutie, ktoré urobil don Bosco, je súčasťou väčšieho projektu: Božieho projektu o ňom (sny). Preto žiadna voľba pre dona Bosca nebola triviálna.

→ Mnohí z nás si neuvedomujú, že pre každého má Boh sen, projekt, ktorý pre nás vymyslel, ušil na mieru on sám. Tajomstvo vytúženého šťastia spočíva práve v stretnutí a zhode dvoch snov: nášho a Božieho.
 
 o Pochopiť, aký je Boží sen pre nás, znamená predovšetkým uvedomiť si, že Pán nám daroval život, pretože nás miluje napriek všetkému, presne takých, akí sme, vrátane obmedzení. Musíme teda veriť, že Boh chce s každým z nás urobiť veľké veci! Som vzácny, pretože bezo mňa sa nedá nič dosiahnuť; sú ľudia, ktorých môžem milovať len ja, slová, ktoré môžem povedať len ja, chvíle, ktoré môžem prežiť len ja!

→ Boh hovorí toľkými spôsobmi, koná veľké veci „jednoduchými nástrojmi“ aj v hĺbke nášho srdca, prostredníctvom pocitov, ktoré nami hýbu, prostredníctvom Božieho slova prijatého s vierou, prehĺbeného s trpezlivosťou, zvnútorneného s láskou, nasledovaného s dôverou.
 
 o Preto je dôležité naučiť sa počúvať samých seba, dešifrovať svoje vnútorné hnutia, dať hlas tomu, čo nami hýbe, rozpoznať, ktoré signály alebo „sny“ nám zjavujú Boží hlas a ktoré sú, naopak, výsledkom nesprávnych rozhodnutí.

→ V živote sú voľba, snenie, rozhodovanie veci, ktoré zahŕňajú prevzatie zodpovednosti za dôsledky tejto voľby. To všetko môže vyvolávať úzkosť, nepohodlie a tiež strach.

  o Medzi najčastejšie sa opakujúce výrazy v rámci biblických textov určite patrí „nebojte sa“. Vo väčšine prípadov ho vyslovuje Boh alebo niektorý z jeho poslov a poväčšine predstavuje výzvu k povolaniu, teda pozvanie k realizácii životného projektu, ktorý úplne zahŕňa osobu, ktorá ho prijíma. Zaujímavé je, že často predchádza alebo reaguje na pocit strachu, ktorý zaplavuje prijímateľa posolstva. Ten pramení z pocitu nedostatočnosti vzhľadom na navrhované poslanie.
 
 o V tomto zmysle stále veľmi silno rezonuje to výstižné slovo pápeža svätého Jána Pavla II., ktoré často opakoval mladým: „Nebojte sa!“

→ Výraz „buď pokorný, statočný a silný“, o ktorom sme sa už zmienili, nám slúži aj na to, aby sme prekonali pokušenie ľahko sa vzdať záväzkov alebo pasívne čakať, že sa všetko udeje bez potrebnej osobnej zodpovednosti. Toto nebezpečenstvo treba odháňať s pevnosťou a odzbrojiť pokorou tých, ktorí sú si vedomí svojich obmedzení, ale zároveň vedia, že sa môžu spoľahnúť na veľký potenciál a stálu Božiu prítomnosť.

→ Mladí sú často ovplyvnení snami iných: rodičov, priateľov alebo podmienkami spoločnosti. S vedomím, že Boh má pre každého z nás sen, že je to projekt, ktorý pre nás navrhol, ušil na mieru on sám, je potrebné spolu so samotnými mladými skúmať ich sny: život má zmysel, aby sme ho prežívali, a musíme veriť v krásu toho, čím sme; musíme byť otvorení takým veľkým túžbam, ako je Boží sen pre každého z mladých ľudí, a usilovať sa o jeho uskutočnenie.
 
 o Mladí ľudia sú povolaní stať sa tým, čím skutočne sú: ich identitou je plnosť života toho, ktorý ich volá k svätosti už teraz!

→ A POTREBUJEME DRUHÝCH, ABY SME MOHLI BUDOVAŤ SEBA A SVOJ SEN. Toto rozlišovanie nemôžeme robiť sami. Potrebujeme dôverovať a zveriť sa. Don Bosco sa už ako chlapec naučil s dôverou sa odovzdať vedeniu Učiteľky. To prirodzene predpokladá, že existujú múdri a evanjeliom inšpirovaní sprievodcovia, ktorým sa môžeme zveriť. Aj v tomto nám je zverená úžasná úloha.

Turín-Valdocco 25. júla 2023

don Ángel Fernández Artime SDB
hlavný predstavený

 

©2013 Saleziáni don Bosca. Design by musho. Created by nic.sk

Táto stránka využíva v rámci poskytovania služieb cookies. Pokračovaním v návšteve stránky súhlasíte s ich používaním.Viac informácií vrátane informácií o ich odstránení a vypnutí nájdete TU.